Príbehy s modrou oblohou

Rozhovor s laureátkou Ceny Trojruža 2014 Toňou Revajovou

Pripravil Ondrej Sliacky

■ Si autorkou, ktorá má za sebou hodnú kôpku kníh. A keďže v ostatnom čase tie knihy získavajú pocty a uznania, rád by som ti položil niekoľko otázok, pomocou ktorých by som umožnil čitateľom nazrieť za oponu tvojej tvorby. Začnem, pravdaže, detstvom, rodičmi, tým, čo ovplyvňovalo tvoj literárny osud. V slovníkoch sa uvádza, že si sa narodila v Poľsku, v Katoviciach. Je to len nejaká osudová náhoda alebo máš poľské korene? A aké bolo tvoje detstvo? Také, aké sú tvoje knihy, s modrou oblohou nad ich príbehmi, alebo i zatiahnuté čiernymi mrakmi? A kto z tvojich detských strážnych anjelov rozprestiera svoje krídla nad tebou doteraz? A vôbec, kde si vyrastala? V Poľsku alebo v Žiline, kde si podľa Slovníka slovenských spisovateľov pre deti a mládež v roku 1966 maturovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole?

No dobre, tak od plienok. Narodila som sa v Katoviciach, lebo môj otec tam pracoval na československom konzuláte ako kultúrny atašé. Vladimír Clementis bol v tých rokoch štátnym tajomníkom MZV – keď ho zatkli, "leteli" všetci, čo mali na prijímacom dekréte jeho meno. Nejaký čas sme ešte boli v Prahe, a hoci som bola príliš malá, aby som si niečo pamätala, až ako takmer dospelá som zistila, že toto je to krásne mesto, o ktorom sa mi celé detstvo snívalo. Otec skončil ako nástrojár v Kovohutách Mokraď. Netrvalo to dlho, v Kubíne bol vtedy Výskumný ústav poľnohospodársky, kde potrebovali prekladateľa, a tak sa nejakou fintou podarilo dostať otca od ponku. Odtiaľ prešiel prekladať staré dokumenty do archívu v bytčianskom zámku. My s mamou a sestrou – a neskôr aj malým bračekom – sme bývali dva roky u starej mamy v Tvrdošíne; otec chodil za nami v nedeľu a inak staval dom vo svojej rodnej dedine Svederník, asi v polovici trasy medzi Žilinou a Bytčou. Sťahovali sme sa týždeň pred začiatkom školského roka a mňa odmietli prijať do školy, lebo som novembrová. Vedela som čítať a veľa iného, lebo som mala staršiu sestru, a tak som si školu vyvzdorovala. Chodila som tam týždeň každé ráno a vždy ma poslali domov, ale v piatok súdruh riaditeľ povedal, aby ma v sobotu mama prišla zapísať. Moje detstvo bolo zelené a naozaj bez mrakov. Otec bol náročný a mama nám všetko dovolila, takže aj vyvážené. Žilina prišla neskôr – základná škola "pri cintoríne" a SVŠ, ako sa vtedy volalo gymnázium, v Ružičkovom dome pri kostole, v ktorom sídlilo aj divadlo. Tak asi vieš, čo sme robili cez prestávky: nakukovali na skúšky spoza závesov v predsálí.

■ Po maturite si sa rozhodla študovať defektológiu na Palackého univerzite v Olomouci. Čo ťa priviedlo na myšlienku spoznávať vedu o človeku postihnutom – ako túto vedeckú disciplínu definujú výkladové slovníky – nejakým nedostatkom telesným, zmyslovým alebo duševným? Mala si na to osobné dôvody, nejakú traumu z detstva alebo si v sebe objavila niečo, čo by sa dalo nazvať samaritánskym syndrómom? Pýtam sa i preto, že motív telesne postihnutého človeka sa objavuje aj v tvojej knihe Pol prázdnin s tetou Kolieskovou. Je toto spojenie, štúdium defektológie a jednej z tvojich najlepších kníh, aspoň podľa mňa, náhodné alebo má nejaké vnútorné prepojenie?

Nie, nie, bola to kombinácia pedagogika – nemčina, defektológia bola v rámci pedagogiky, ale naozaj silná. Čítali sme knihy ako Sociálne využitie debila a podobne. Nemala som ešte osemnásť, keď som sa ocitla na starej univerzite, ktorá samu seba brala veľmi vážne. Každú stredu sme trávili s nepočujúcimi deťmi, s nevidiacimi deťmi, hypo- či hypersenzitívnymi... Mala som ich po zvyšok týždňa pred očami a v noci sa mi o nich snívalo. Vyriešilo sa to tým, že ma po prvom ročníku vyliali, hoci som mala v indexe veľmi slušné známky. Akurát že ich bolo málo.

■ Vysokoškolské štúdium si teda nedokončila, a tak si sa zaradila medzi pár významných slovenských spisovateľov (v literatúre pre deti napríklad ku Kláre Jarunkovej), ktorí sa rozhodli využiť svoj nadelený čas múdrejšie než vysedávaním vo vysokoškolských posluchárňach. Bol to ten pravý dôvod, pre ktorý si vymenila univerzitné mesto za dedinskú školu v Rašove alebo to bolo pre niečo iné?

Vôbec nie – veď aj v posluchárňach sa dá písať. Ale ak mám povedať pravdu, Olomouc nebola moja voľba. Túžila som po slovenčine v kombinácii a nemčinou alebo latinčinou. Otec si myslel, že s jeho kádrovým profilom sa na Slovensku na vysokú školu nedostanem. Fakt je, že v jeho ponímaní vysokou školou boli iba slávne univerzity. Takže som šla učiť a po dvoch rokoch praxe mi dovolili študovať diaľkovo, aj ma prijali na slovenčinu - nemčinu na PF v Banskej Bystrici, ibaže v priebehu procesu som otehotnela, takže už nebolo o čom premýšľať.

■ Ako sa ti po starom historickom meste žilo na dedine? A vôbec, na dedinu si sa zatúlala, alebo si tam šla učiť z dievčenského idealizmu či z nevyhnutnosti nejako sa živiť? Mimochodom, ako vyzerala slovenská dedinská škola a jej svet v čase, keď sa zas raz v našich dejinách lámal chlieb?

Inak to bolo. Vtedy som ešte bývala s rodičmi vo Svederníku. Takže som dochádzala z jednej dediny do druhej – najprv do Diviny, čo bolo "za vrchom", potom do Maršovej-Rašova asi tak štrnásť kilometrov. O siedmej z domu a o jednej doma. A jasné, večer kino, literárny klub a také veci. Mala som necelé tri roky tie isté deti, bolo ich štrnásť a veľmi sme spolu zrástli; veľa som sa od nich naučila. Raz sme mali pracovné vyučovanie a sadili sme súdruhovi riaditeľovi v záhrade cibuľku. Odvolali ma k telefónu, a keď som sa vracala, počula som Miladku, ako hovorí spolužiakovi: "Jano, rob niečo, nestoj tu ako súdružka!" Nuž... toto ma moji učitelia nenaučili, vždy len stáli nad nami. Takže odvtedy som sa zapájala. A mimochodom – súdruh riaditeľ bol ten istý, ktorý ma najprv nechcel prijať do školy. Takže z nás boli kolegovia. Raz sa ma spýtal: "Ako to s tými deťmi robíte? Vám idú po schodoch slušne, a tí moji sa rútia dolu ako sršne." No neviem, ako som to robila – tým mojim všetko stačilo povedať raz.

■ Neviem, či si svoj úmysel byť dedinskou kantorkou oľutovala alebo si na to mala iný dôvod, no po svojom druhom učiteľskom pôsobisku si zo školstva odišla.

Bola som slobodná matka, to v roku 1970 nebolo také bežné ako dnes. Bola som presvedčená, že sa to rodičom mojich žiakov nemusí páčiť. Samozrejme, že som sa mýlila, "môj" riaditeľ sa viac ráz prišiel opýtať, či sa už nechcem vrátiť. Ostala som so synom rok a pol doma, urobila som si štátne skúšky z nemčiny a ruštiny a osud mi otvoril nové dvere. Dostala som ponuku pracovať na oddelení vedy, výskumu a zahraničných stykov na rektoráte vtedajšej VŠD v Žiline. Bolo to s bytom a za podstatne viac peňazí. Ostala som tam presne desať rokov, až kým som nenadobudla pocit, že "odtiaľto nechcem odchádzať do dôchodku". Stretla som tam veľa skvelých ľudí a s viacerými z nich sa priatelím dodnes. Ale pamätám si aj, ako mi bolo smutno za školou a za deťmi. Na horúce letá, keď mi chýbali dvojmesačné prázdniny – ako som sa z okna túžobne pozerala na Dubeň a pýtala sa sama seba, čo tu robím, prečo nie som tam.

■ Potom si pôsobila ako redaktorka Kultúrneho života Žiliny. Novinárčinu si si vyhliadla, alebo si ťa našla ona? Zaiste ste si však padli do oka, napriek tomu, že byť novinárom v minulom režime, najmä v regionálnych novinách, kontrolovaných uzurpátorskými miestodržiteľmi, zas bohviečo asi nebolo. Akú skúsenosť s týmto časom si mala ty?

Už sa o mne vedelo, že píšem, mala som za sebou nejaké ocenenia v súťažiach a publikované práce. Prijali ma do PKO Žilina na oddelenie záujmovej umeleckej činnosti (kam patrilo divadlo pre deti a mládež Maják, dve dychovky a jedno ochotnícke divadlo) s tým, že pán redaktor KŽŽ sa chystá na dôchodok a pred odchodom ma zapracuje. Stalo sa to asi po dvoch rokoch. Kultúrny život Žiliny bol obľúbený malý mesačník s programami divadla a kín; nikto sa do mňa nestaral, iba otázky do rozhovorov s umelcami mi musela schváliť redakčná rada.Bol to taký môj novinársky zácvik. Všetko som robila sama, aj lepila adresy na obálky. Vôbec som nemala problém s tým, že "odtiaľto nechcem odísť do dôchodku". Možno by som to robila dodnes, ale prišla do toho "nežná" a v máji 1990 prišli za mnou dvaja "ozajstní" novinári, budúci šéfredaktor a budúci riaditeľ akciovky, že zakladajú noviny a či chcem s nimi (a s niekoľkými ďalšími) do toho ísť. Povedala som, že rada, urobila som posledné číslo KŽŽ a prevrátila som si život hore nohami. A jasné, že som to ani päť minút neľutovala.

■ V roku 1983 si vydala svoju prvú knihu Vraveli proroci, že bude tma v noci. Jej príbeh sa odohráva v letnom pionierskom tábore, napriek tomu nejde o dobovo presadzovanú a podporovanú tému. V centre knihy nie je totiž ideologický areál, a vôbec už nie deti, ale dve staršie, adolescentné dievčatá, vlastne už mladé ženy, ktoré ako táborové vedúce musia zvládnuť vážne i nevážne situácie sveta dospelých. Nie som si teda istý, či tvoj debut nepatrí skôr do literatúry pre dospelých než do literatúry pre deti. Ako vnímaš adresnosť tejto knihy ty?

Teraz sa tá kategória volá "young adults", čiže mladí dospelí: 14 – 21. Knihu čítali dospelí aj staršie deti. Priznávam bez mučenia, neobzerala som sa na čitateľa, keď som na texte pracovala. Skrátka som dala dohromady príbehy z táborov, ktoré som zažila ako dieťa a potom ako praktikantka a ešte neskôr ako oddielová vedúca. Odniesla som rukopis do "miestne príslušného" vydavateľstva Osveta v Martine. Na druhý deň mi pani Iva Kadlečíková volala, že ho v noci prečítala, a že "to bude bomba". Kniha vyšla o dva roky a predala sa za tri dni. Fakt je, že vtedy boli také smiešne časy, keď sme čakali na štvrtok, lebo do kníhkupectiev prídu nové knihy. Fakt je, že kniha bola oranžová a s obrázkami Ondreja Zimku, a fakt je aj to, že stála 10 korún československých.

■ V súvislosti s tvojou druhou knihou O kráľovi a malej breze (1987) už niet pochýb, že ide o knihu pre deti. Je to autorská rozprávka, invenčná, vtipne parodujúca rekvizity folklórnej rozprávky. Aj po rokoch je zrejmé, že pri jej písaní si sa do vôle vyšantila. Čo vlastne spôsobilo, že si sa rozhodla písať pre deti?

Začínala som "hlbokými" existencialistickými textami, lebo veď na tom sme vyrástli... za tých pár relatívne slobodných rokov, ktoré predchádzali 21. augustu 68. S jednou prózou – volala sa Karavána kreatúr – som vyhrala okresnú literárnu súťaž. Najuznávanejší žilinský spisovateľ Ján Lenčo ako člen poroty vtedy povedal, že to nemohol napísať človek mladší ako 40 rokov. Mala som devätnásť. Lenže ako čas šiel, nežilinskí porotcovia celoslovenských súťaží (s niektorými si dnes tykám) sa ma na vyhodnotení pýtali, ďobúc prstom do môjho textu: "A to je čo? To je cudzie našej socialistickej literatúre." Mám ešte niekde pár listov, ktorými mi časopisy vrátili texty s podobným odôvodnením. Nebolo to protisocialistické, ale nebolo to ani socialistické. A tak niekde tam – v úsilí písať zrozumiteľne – sa začala moja tvorba pre deti.

■ A čo si v detstve čítala ty? V tejto súvislosti sa nepochybne zhodneme na tom, že detská kniha môže nejakým iracionálnym spôsobom zanechať v dieťati takú emocionálnu stopu, ktorá sa mu vybavuje i vtedy, keď je už dospelé. I preto je asi dôležité, aby – odvolávajúc sa na Milana Rúfusa – dospelí na chodníčky, po ktorých sa deti poberajú do dospelosti, kládli ľudské príbehy nabité pozitívnou emocionálnou energiou. V dospelosti im totiž takýto dávny príbeh môže byť akýmsi imaginárnym dúškom čerstvej vody. Máš v sebe i ty takúto detskú knihu?

Mám ich viac. Mám tam Rozprávky z tisíc a jednej noci, ale hlavne Andersenove rozprávky. Mám tam Srdce Edmonda de Amicis, ktoré som vždy čítala cez prázdniny u krstných rodičov v Dubnici. Sestra nosila domov všelijaké Sibirôčky či Ruže z Kaukazu, ani to ma neminulo. Ale čítala som – v tretej alebo štvrtej triede – už aj knihy ako Ditta, dcéra človeka alebo Wouterko Pieterse. Čítala som všetko, čo malo písmená.

■ Za bývalého režimu údely telesne a duševne hendikepovaných ľudí poznali len plesnivé múry rozpadávajúcich sa historických budov. Von sa s nimi nesmelo, kazili imidž rozradostených socialistických tvárí. Ani si napochytro neviem spomenúť, či okrem Majky Tárajky Márie Ďuríčkovej ešte v detskej literatúre existovala kniha s dominanciou takejto témy. I preto tvoja tretia knižka Pol prázdnin s tetou Kolieskovou (1987), rozkrývajúca čosi ako genézu priateľstva medzi malým chlapcom a ženou na invalidnom vozíku, bola úspechom. Pravdaže, nielen pre svoju tému. Rozhodujúce na nej bolo a je, že si ju napísala tak, že obaja protagonisti, dieťa i telesne postihnutá a navyše osamelá žena, sa navzájom obohacujú. Je to sugestívny príbeh už aj preto, že si v ňom vsadila na psychologickú hodnovernosť, nie na sentimentalitu. I keď ako literárny historik podotýkam – prísna Eva Tučná, ktorá na nešťastie literatúry a na šťastie mnohých autorov z literárnej kritiky detskej literatúry vycúvala, mala v dobovom Zlatom máji iný názor než mám teraz ja. A nelichotivo sa o tvojej knihe Denník Majky z Majáka (2001) vyjadrila i ďalšia literárnokritická autorita. Prepáč, že to teraz pripomínam, no nie každý deň i v literatúre je pekný. Takže, ako si sa cítila pri čítaní týchto dvoch kritík? Dotkli sa ťa, zranili, ohrozili tvoje literárne sebavedomie, alebo naopak, vyprovokovali ťa k väčšiemu tvorivému nasadeniu?

Našťastie som ani jednu z tých kritík nečítala. Beriem to tak, že každý má právo na názor – a pravda tiež nie je iba jedna. Mne sa tiež nepáčia všetky knihy; akurát že ja to nemusím zverejňovať menovite. Kritiky programovo nečítam (iba ak by ma veľmi chválili). Viem, že moje limity sú obmedzené, ale v rámci nich som tú knihu (a všetky ostatné) napísala najlepšie, ako som vedela, a viem aj to, že (táto jedna) nie je veselá. Teta Koliesková vznikla úplne spontánne po tom, ako mi život asi tak v polovici podložil nohu. Niečo som, samozrejme, cítila, aj som bola u lekára, ale povedal, že nemám teplotu, nemôže ma nechať doma. O to mi naozaj nešlo. O pár dní som sa ráno zobudila a padla som na kolená. Nešla mi pravá ruka a pravá noha. V nemocnici sa ukázalo, že mám zápal miechy. Sedela som v práci medzi oknom a dverami, a to okno bývalo väčšinu otvorené. V nemocničnej izbe bola ešte Katka, krásna mama prváčika (môj syn práve začal chodiť na gymnázium) a stará pani, ktorá si prišla poležať, lebo bolo voľné miesto. Katke "odchádzali" obidve nohy, takže my sme ležali a stará pani sa habkala s paličkou a podávala nám, čo sme potrebovali. Ale keď ju zavolali k telefónu, rozbehla sa ako prepelička, vo dverách sa spamätala, schmatla paličku a pomaly odkrivkala. No a my tri baby sme si to tam tak užívali, že každú chvíľu sa otvorili dvere a lekári alebo sestričky chceli vedieť, na čom sa tak strašne smejeme. O dva týždne som mala ruku aj nohu v poriadku, stačili vitamíny. Týždeň alebo dva ma ešte nechali doma a vtedy som napísala tetu Kolieskovú. Myslím, že ma zachránila od mnohých úvah, či/kedy sa to vráti, čo si počnem a tak. Takže to je príbeh tety Kolieskovej, lebo každá knižka má dva príbehy – a len jeden si môže prečítať každý. A aby som si nič nenechala pre seba... Po šiestich rokoch som zasa bola u svojho lekára a sestrička mala na stole Katkinu kartu. "S touto dievčinkou som bola v nemocnici," potešila som sa. "Ako sa má?" Dozvedela som sa, že Katka je na vozíčku a syn jej chodieva po predpis na lieky. Stará pani bývala neďaleko môjho pracoviska v centre Žiliny a často som ju stretávala, vždy veselú a zväčša bez paličky.

■ Vrátim sa ešte ku kritike. Z toho, čo si povedala, je zrejmé, že vieš vyžiť aj bez nej. Ono, nie je to zasa až také ťažké... literárna kritika detskej literatúry totiž u nás neexistuje. Pravda, raz do roka Zuzana Stanislavová vo svojich bilančných hodnoteniach publikovaných v Bibiane všeličo preperie, v poslednom čase dokonca piestom aj plesne, lenže je sama-samučičká... paradoxne pritom vari ešte nikdy v našej detskej literatúre nebolo pokope toľko jej znalcov, ako je teraz... starých, stredných, mladých ... pomaly ich už ani nezrátaš... a každý produkuje, že sa ide roztrhať... a nie zas až tak od veci... ibaže všetko sú to texty, ktoré literatúru, nazvem to, akademizujú... Pritom nejeden ich autor by aj dokázal ísť s kožou na kritický trh, sformulovať svoj názor polemicky, lenže byrokratická loby, ktorá sa zmocnila vysokoškolských pracovísk, sa navzájom dohodla, že napríklad recenzia, kritika nie je dôstojným žánrom pre kariérny rast vysokoškolského pedagóga a v klasifikačnej abecede jej prisúdila čosi ako malé "ž"... takže taký Alexander Matuška, ktorý prenikal do literárnej tvorby cez fenomenálnu recenzistiku, by dnes na vysokej škole mohol byť tak vrátnikom... a potom, kedysi noviny vydávané v obrovskom náklade pravidelne publikovali recenzie o detských knihách. Dnes keby sa aj našiel nejaký mladý odvážlivec, ktorý by sa chcel venovať kritike, kde by vlastne publikoval? V pár literárnych časopisoch variacich sa vo vlastnej šťave? Takže vlastne niet onej povestnej šťuky, ktorá by čírila vodu v rybníku. Dodávam, mútnu, pretože dnes už píše detské knižky ktokoľvek... talent-netalent... problémom je, že i tí druhí vytvárajú normy, vkus, či presnejšie niečo, čo vkus ohrozuje. Buď aspoň pre túto chvíľu kritičkou a pokús sa povedať, čo ťa na dnešnej slovenskej detskej literatúre zaujíma a čo ti ide na nervy?

Veľa odo mňa chceš. Všetci spisovatelia, ktorí píšu pre deti, sú moji kolegovia, od tých najlepších až po tých, ktorí práve napísali prvú knihu. Kolegov sa nepatrí kritizovať – to by sme sa mali naučiť od lekárov. Na kritiku sú kritici, lenže tí zasa robia tak mizerne zaplatenú prácu, že sa vôbec nečudujem, keď sa potom niekedy vyvŕšia na nás. (To je, samozrejme, vtip.) Skôr by som bola ochotná pokritizovať niektorých vydavateľov, že nevedia rozlíšiť kvalitné rukopisy od tých druhých. Alebo že s vidinou peňazí ani chvíľu neváhajú a vydajú úbohý alebo aj trápny rukopis mediálne známych ľudí alebo umelcov, ktorí vynikajú v inom odbore (a niekedy vydavateľov podozrievam, že aj sami chudáka autora do toho namočia).

■ Vráťme sa však aj k tvojmu osobnému životu. Podľa autoriek hesla v Slovníku slovenských spisovateľov pre deti a mládež si ešte v roku 2009 žila a pracovala v Žiline. Kedy a prečo si odišla do Bratislavy? A ako sa ti v tomto čudnom meste žije?

Ctené autorky sa o osem rokov pomýlili; v Bratislave bývam od r. 2001. Prečo? Mám tu syna s rodinou, tri parádne vnúčatá, a bolo by veľmi smutné, keby som od nich bola 203 km ďaleko. Ale pravda je aj to, že v Žiline som už bola pridlho. To neznamená, že sa nejako zmenil môj vzťah k tomuto krásnemu kúsku sveta. Žilinu mám rada. Viem to podľa toho, ako sa mi trepoce srdce, keď sa k nej z ktorejkoľvek strany blížim. Ale to isté mi robí, keď sa vraciam do Bratislavy. A takých miest je viac, napríklad Tatry. Alebo Split, tam som určite strávila niektorý zo svojich minulých životov. Vlani som mala veľa stretnutí s čitateľmi v Košiciach, Prešove, Krompachoch, Spišskej Novej Vsi, v Levoči... začínam mať pocit, že na východe ma majú najradšej. Ešte aj deti mi odtiaľ píšu vyznania ako: "Máťe naozaj veľmi dobré knihi." Takže nabudúce sa možno presťahujem niekam tam, nech toľko necestujem.

■ Mimochodom práve tu, vo vydavateľstve Slovart, si roku 2007 vydala knihu Denis a jeho sestry. Príbehom adopcie dieťaťa z detského domova, atraktívnom nielen svojou témou, ale i spracovaním, si už nikoho nenechala na pochybách, že vieš ako a o čom máš písať. Navyše si v ňom nadviazala na model detskej knihy, ktorý má čo povedať i dospelému čitateľovi. Zaujímavé pritom je, že hoci ide o tému z frustrujúceho prostredia, dokázala si ju spracovať tak, aby aj nad ňou bola modrá obloha, nie plačom nabité mraky. Ty sama však vieš, musíš vedieť, že adopcia dieťaťa sa v súčasnej spoločnosti fetišizuje. V skutočnosti ide o neuveriteľne zložitý psychologicko-sociologický problém, ktorý pomerne často končí traumatizujúco, vrátane rozpadu manželstva... napriek tomu ešte i obálka tvojej knihy je modrá. "Uprednostňovanie pozitívnych príkladov a životných javov pred priamou kritikou negatívnych stránok ľudskej povahy," ako v súvislosti s Denisom napísala Markéta Andričíková, je však tvojím identifikačným kódom, ktorý sa ako Ariadnina niť ťahá celou tvojou tvorbou. Dôkazom toho sú aj dve nasledujúce knihy Johanka v Zapadáčiku (2012) a Zlom väz, Johanka! (2012). Zuzana Stanislavová o nich napísala, že patria k najkvalitnejším titulom z posledných rokov o deťoch na prahu dospievania ... skromne dodávam, že spolu s treťou časťou Tvoja Johanka (2014). Na základe istých, aj tebou spomenutých biografických odkazov, možno predpokladať, že v umeleckej modifikácii si v nich prítomná, čo pravdaže, o ich umeleckosti nerozhodlo, to urobil tvoj talent... ale predsa... si Johankinou mamou?

Určite nie. Johankina mama je mladá, krásna, výtvarne nadaná... to všetko ja nie som. Johankina mama je vymyslená, Johanka takisto. Jediná postava, ktorá má prototyp v skutočnom živote, je Johankina najlepšia kamoška Maja. Dievčatko, ktoré som stretla vo vlaku a malo na sebe chlapčenské veci a vlasy tiež úplne nakratučko. Toľko som na to dieťa myslela, až som mu vymyslela Johanku, aby mu mal kto poradiť, ako si od otca vybojovať dievčenské tričká, sukňu s volánom a dlhé vlasy. Tomu dievčatku (alebo jej praktickému otcovi?) vlastne vďačím za štyri knižky (o štvrtej Johanke sa ešte nevie, ale z mojej strany je hotová a už na nej pracuje ilustrátor Ďuro Balogh). Keď si Johanku v Zapadáčiku pred tromi rokmi prečítala moja mama (má krásnych 87), povedala, že: "Pekné to bolo. Také o nás." Hrabala som v hlave, čo tam bolo "o nás", ale nič som nenašla. Iba možno všetky tie oravské kopce a všetky tie vrchy okolo Žiliny. Ak veľmi chceš, aby som bola Johankinou mamou, tak možno v ponímaní Tolstého, keď povedal, že "Anna Karenina, eto ja". Ale v takom prípade som aj Denis – alebo aspoň jeho mama. Ozaj, natrafila som na internete na takéto hodnotenie Denisa a jeho sestier: "Táto kniha sa mi veľmi páčila. Aj keď je skôr pre deti..."

■ Veľmi dôležité je, že si Johankin príbeh zasadila do reálnej súčasnosti, nie do tej, v ktorej umeleckú fantáziu imituje neumelecké fantazírovanie. Vo svojom nateraz umeleckom vrchole si sa teda vybrala nie na sabat bosoriek ani nie do hlbín podmorských príšer, ale do obyčajného dedinského Zapadáčika, aby si tu objavila hlbiny ľudských vzťahov... a hoci sú tie vzťahové hlbiny zložité, neraz frustrujúce, ani tentoraz si nerezignovala na to, čo ti je vlastné – modelovať literárny svet na svoj ľudský hodnotový obraz. Mohla by si, prosím, na záver nášho rozhovoru, tieto hodnoty explicitne vymenovať a potom z nich vyskladať svoju definíciu literatúry pre deti a mládež?

No vieš (ako vraví Maja) – keď spisovateľ nemá dosť fantázie na fantasy, musí sa uspokojiť s realitou. Myslíš, že by som nechcela písať ako Janko Milčák, J. K. Rowlingová alebo (a to predovšetkým) Neil Gaiman? A – čestne priznávam – neviem definíciu literatúry pre deti a mládež. Viem, že kniha, ktorú si človek z detstva odnáša v srdci až do dospelosti, ho musí zasiahnuť – príbehom, ktorý sa končí dobre, človečinou, tým, že mu nenápadne poskytne návod na riešenie vlastných problémov, alebo naopak: ukáže, čomu sa treba vyhnúť. Ale to sú všetko iba teórie. Ako ľudí poznám, každý sa najradšej učí na vlastných chybách. Presne k takým sa hlásim.