Vtedy v Žiline

Toňa Revajová: Moje spomienky na Literárny klub v Žiline

Pred viac ako polstoročím ma očarila definícia zrelých autorov od Milana Lechana. Starší príslušník strednej generácie. To je, čo?

V druhej polovici šesťdesiatych rokov sme mali v Žiline literárny klub. Bol to čas plný nádeje, v Československu – aj na Slovensku – vychádzal Camus, Sartre, Ionesco... Kto stihol prísť vo štvrtok ráno do kníhkupectva, skoro vždy odchádzal s nejakým pokladom. Klubové stretnutia boli v Dome odborov. Všetci sme boli vo vekovom rozpätí 16 až niečo vyše dvadsať. Mali sme dvoch lektorov. Básnika Janka Frátrika (nikto o ňom nepovedal inak ako Janko Frátrik a dosť ma prekvapilo meno Ján na básnickej zbierke, ktorú som si po rokoch nostalgicky kúpila. A dodnes žasnem, aké veľké veci dokázal povedať dvoma veršami. Alebo tromi slovami.). Prekrásne a zápalisto nám vždy rozprával o rýme, rytme, metafore. Počúvalo sa to ako rozprávka. Taká, ktorá deti nikdy neomrzí. Lenže na konci nás občas odpálil:

"Čo vy ešte chcete napísať? Všetko už je napísané. Všetko!"

Plní beznádeje sme si začali zbierať perá a notesy. Janko Frátrik sa konečne usmial a dal nám nezaplatiteľnú radu:

"Ale vy to musíte napísať po svojom. Tak ako nikto iný. Keď to niekto vezme do ruky, hneď musí vedieť, že ste to písali vy."

Vďaka, majstre!

Niekedy prišiel Ján Papp a rozprával o próze. O tom, ako ťažko sa spisovateľ z okresného mesta presadí v Bratislave... čiže na Slovensku. Inde ako v rámci okresu či kraja. Práve vtedy vyšla jeho kultová kniha Kára plná bolesti. Tiež nám všeličo radil, ale pamätám si hlavne vetu:

"Písanie je remeslo ako každé iné, treba sa ho vyučiť."

A kým som pri klube... dodnes vysoko oceňujem, že žilinský Dom odborov nám na každý štvrtkový večer poskytoval Malú sálu. Príjemnú miestnosť, v ktorej býval aj Filmový klub. Mala malé javisko s klavírom a necelú stovku pohodlných sedadiel. A presne to malé javisko nás podnecovalo, aby sme naň každý štvrtok prišli prečítať niečo nové. Na prvé predstavenie prišiel iba jeden divák. Rýchlo však pribúdali ďalší a zakrátko tam bývalo plno – aj na schodoch. Bolo to krásne – až kým po príchode ruských tankov neprišla aj tvrdá normalizácia. Vrátane nového vedenia Domu odborov a zatvorených dverí na Malú scénu.

Ostali nám spomienky a dobré priateľstvá. Je to málo?

A keby som sa mala pod tieto riadky podpísať, určite by som si pomohla niečím od Milana Lechana. Napríklad: Toňa Revajová, jedna z najstarších príslušníčok strednej generácie mladých autorov.